O nás

V dnešnej Európe, v dobe ktorá by mohla byť svedkom vzniku naozaj veľkej ríše, takej aká na tomto území od rímskych čias nebola, sa nám dejú také zvláštne veci, ktoré robia hanbu veľkej myšlienke. A nielen to, ale aj priamo ohrozujú jej realizáciu.

Ľavicoví ideológovia v minulosti vždy prezentovali spolupatričnosť a solidaritu so všetkými a teórie premeny vlkov na baránky v mene vyššieho princípu. Keď ide o to, teórie sú to vznešené a krásne a niekde v našom vnútri túžime žiť v takom raji, kde sme si všetci rovní, dostávame čo nám treba, nemusíme bojovať o svoju existenciu a nikto nás neohrozuje. Niekto by sa mohol o to postarať, aby tí iní boli s nami rovní, dávali nám čo nám treba, neohrozovali nás a my by sme konečne nemuseli bojovať o svoju existenciu.

My ale nemôžeme byť prví, ktorí by sa začali správať podľa takejto vznešenej teórie, lebo by sme zanikli a s nami aj táto teória. A tak potrebujeme za týmto cieľom vybojovať víťazný boj s tými druhými. Na to aby bol víťazný musíme mať však minimálne rovnakú chuť spraviť z tých druhých porazených a zobrať si čo nám treba. A nastúpime do boja za spravodlivejší svet a vyberieme si vodcov, ktorí majú čo najväčšie predpoklady viesť víťazný boj a zobrať si čo treba, veríme, že sa postarajú aj o nás.

Po víťazstve však už nebudeme rovní, ale budeme víťazi, a tí druhí budú porazení. Do chvíle, kým sa neobjaví ďalšia hrozba, sa my budeme cítiť bezpečnejšie a oni budú musieť dokazovať lojálnosťou právo na vlastnú existenciu. A vodcovia, čo zabezpečili víťazný boj? Postarajú sa, aby sa stali rovní vo vzťahu k nám? Nebudú už v priebehu boja chcieť viac ako ostatní? Nebudú chcieť ostať na výslní? Naozaj sú víťazi takí? Takí predsa nevíťazia. Krásna teória, ale po boji je skupina porazených, skupina víťazov a v skupine víťazov skupina vodcov.

A tak sa nám jednotlivci, znova v skupinách, premiešajú a tí, čo nebudú rovní, budú chcieť byť rovní a veľká časť z rovných budú chcieť byť aspoň prví medzi rovnými. Všetko, samozrejme, v mene vznešenej ideológie.

Staršie ľavicové smery po skúsenostiach v praxi uvážili, že raj na zemi je utópiou a umiestnili ho na nebesia. Tak sa im podarilo neviesť boj a zabezpečiť prežitie vlastných myšlienok, lebo môžeme veriť ak sa nemôžeme presvedčiť.

Aký má zmysel, odhliadnuc od toho, že je to márne, bojovať a snažiť sa poraziť našu prirodzenosť? Veď by sme si, čisto hypoteticky, po takomto víťazstve zabezpečili vlastný zánik. Ilúzia, že sa nenájde nikto, kto bude chcieť byť lepší ako ostatní, javí všetky patologické rysy.

A čo to má spoločné s dnešnou Európou? No tak sa mi zdá, že prevažne ľavicoví vodcovia si pre seba a možno trochu aj pre ostatných berú čo im treba. Tam vklady v bankách, inde nejaký ten dôchodkový fond, niekedy tak sofistikovanejšie, premenovaním súkromných peňazí zo zdravotného zabezpečenia na „verejné“ zdroje.

A tragédiou je, že sa to dá aj inak ako krádežami v mene utopistických teórií, ktoré ohrozujú veľkú myšlienku.

Milena Mrvová